Autorka súhrnného dokumentu Pozício o mučeníctve Božieho služobníka Titusa Zemana profesorka Lodovica Maria Zanet z Milána, priblížila osobu mučeníka s dôrazom na nenávisť prenasledovateľa voči viere, nie voči osobe mučeníka. Mučeník je osoba pokrstená, ktorá skutkom veľkej lásky obetuje vlastný život za Krista a za Cirkev. Mučeník umiera násilným spôsobom, „rukou“ prenasledovateľa, ktorý na neho útočí, až pokiaľ nezapríčiní jeho smrť. Dôležitým prvkom je, aby prenasledovateľ nenávidel vieru, nie osobu mučeníka. Teda mučeník nezomiera pre antipatiu, pre osobný spor, ale zomiera, lebo prenasledovateľ nenávidí kresťanskú vieru. A ak by to bolo možné, chcel by zničiť v osobe mučeníka samého Krista. Mučeníctvo sa teda chápe pre vieru, v Cirkvi, pre Cirkev, pre každého človeka, ako skutok veľkej lásky. Mučeník nemá v nenávisti prenasledovateľa, ale ponúka mu svoje odpustenie a svedectvo krásy života v Kristovi.
Katechizmus Katolíckej cirkvi odpovedá slovami: „Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery; označuje svedectvo, ktoré siaha až po smrť. Mučeník vydáva svedectvo zosnulému a vzkriesenému Kristovi, s ktorým je spojený láskou“ (č. 2473).
Život mučeníka je často a s chuťou prežitý v takom historickom, spoločenskom a kultúrnom kontexte, ktorý je veľmi odlišný od evanjelia. A preto sa mučeník stáva osobitne jasnou ikonou toho, čím bol život Božieho Syna a jeho vykupiteľská obeta.
Na to, aby sa smrť pokrsteného dnes mohla dokázať ako mučenícka, Cirkev vyžaduje, aby sa potvrdili, respektíve dokázali tri prvky, podmienky: že nastala násilná smrť; že prenasledovateľ chcel ničiť kvôli viere; a že Boží služobník sa stal ochotným prijať smrť.
Násilná smrť je taká, ktorá je spôsobená brutálnou činnosťou prenasledovateľa. Môže byť bezprostredná alebo vykonaná ako uložený trest (trest smrti), prípadne môže ísť o smrť zapríčinenú prenasledovaním, ale s istým relatívnym časovým odstupom (keď prenasledovateľ výrazne „skrátil život Božieho služobníka“, významne ohrozil kvalitu jeho života a podkopal jeho fyzické a psychické sily).
Prvý prípad, bezprostrednú smrť, podstúpil napríklad blahoslavený mučeník Štefan Šándor (popravený v roku 1953 v Maďarsku) alebo piati mladí z oratória v poľskej Poznani, ktorí zomreli v roku 1942. Naopak, smrť dona Titusa Zemana bola časovo oddialenou smrťou, no zavinilo ju mučenie, trýznenie vo väzeniach.
Druhá podmienka mučeníctva je tzv. formálne mučeníctvo zo strany prenasledovateľa: to znamená, že jedna alebo viac osôb si kruto počínali vo vzťahu k niekomu – z nenávisti k viere. Prenasledovateľ nezabíja kvôli tomu, že veriaci je vinný zo zločinu (lebo mučeníctvo vyžaduje nevinnosť), ani kvôli vyrovnávaniu si účtov, ale preto, lebo v kresťanovi zistil hrdinskú príslušnosť ku Kristovi. Koná v ilúzii a s márnou snahou tohto samotného Krista v kresťanovi zničiť.
Napokon, pri mučeníctve sa žiada, aby sa Boží služobník pripravil, stal sa ochotným prijať smrť ako skutok veľkej lásky na obranu pravej viery Cirkvi a pre ňu. Mučeník si nikdy smrť slobodne neplánuje. Ale prijíma ju – nie bez strachu a úzkosti, ale podopretý pevnosťou a nádejou, ktoré sú Božím darom – ako následok toho, že uprednostní podstúpiť bolesť, než by mal zradiť, zaprieť, spáchať zlo alebo „s ním súhlasiť“. Veriaci, ktorý takto zomiera, sa stáva svedkom viery až po úplné sebadarovanie. Toto je mučeníctvo.