Zo spomienok rodáčky Uršule Pilnej, rod. Leškovej
Bolo to 3. augusta 1940 a Matej pomáhal zvážať obilie, aj keď sa necítil dobre. Na spiatočnej ceste ho uložili do voza na snopy.
Večer prišiel domov smutný a povedal: „Je mi zle, večerať nebudem, Idem si ľahnúť, aby som mohol ísť zajtra na veľkú slávnosť, na primície a svätú omšu dôstojného pána Titusa Zemana.“ Ráno nemohol vstať, ale premohol sa a obliekol do kroja. Bola som veľmi mrzutá: „Ako môžeš ísť, keď pľuješ krv?“ povedala som mu. Išli sme. Ja som ostala vzadu a Matej išiel až k oltáru. Po chvíli som videla, že Matej odišiel nabok a sadol si na kameň pod hrušku, kde ostal až do konca primícií. Keď sme prišli domov, nemohol obedovať, musel si ísť ľahnúť. Dohodli sme sa, že na druhý deň pôjde k lekárovi. Poobede po litániách malo byť novokňazské požehnanie a Matej znovu povedal: „Pôjdem na požehnanie.“ Znovu som odpovedala: „Ako pôjdeš, keď nevládzeš?“ „Ja musím ísť!“ povedal Matej. Tak sme išli. Ako ho dôstojný pán požehnal, zázračne bol uzdravený. Domov prišiel veselý a povedal: „Mňa už nič nebolí, zajtra už nemusím ísť k lekárovi!“ Chutilo mu jesť. Ráno vstal veselý, išiel do maštale, všetko robil ako dovtedy. Vôbec nebolo na ňom vidno, že ešte včera bol veľmi chorý. Je to svätá pravda.
Zo spomienok herca Antona Baláža
Otca Titusa zaraďujem medzi najvýznamnejšie osobnosti Slovenska. Osobne som sa s ním stretával v rokoch 1940–1944 v Bratislave na Miletičovej ulici. Na tieto stretnutia mám nádherné spomienky. Správal sa ku mne ako druhý otec. Bol mojím duchovným otcom. Ráno som mu chodieval miništrovať. Poobede sme mávali spevácky alebo divadelný krúžok. Otec Titus bol dobrým organizátorom a pri divadelných hrách mal na starosti technickú stránku.
Zo spomienok saleziána kňaza Bernardína Šipkovského
Titusa Zemana som dobre poznal. Asi šesť rokov sme sa stretali v Trnave, ja ako chlapec – študent (učil ma chémiu) a neskôr ako jeho rehoľný spolubrat a salezián. Z tohto obdobia si pamätám na jednu príhodu. Bolo to počas druhej svetovej vojny. V podvečer som išiel po čosi do divadla. Na balkóne som zazrel muža, ktorý tam fajčil. Ako ma zbadal, hneď sa schoval za dverami balkóna. Hoci som veľa pracoval v divadle ako asistent, nikdy som za tými dverami nebol. Bol to neobývaný trakt budovy, súvisiaci s gymnáziom. Priznal som sa spolubratom, čo som videl. Povedali mi, že to bol mladý Žid, ktorého tam skrýva don Titus a stará sa o neho. Zároveň ma upozornili, aby som pred nikým o tom ani nemukol. (…) Bol to vzorný kňaz-salezián-mučeník.
Zo spomienok saleziána kňaza Andreja Paulinyho
Profesora Zemana som spoznal ako študent na biskupskom gymnáziu v Trnave. Bol jednoduchý a zároveň veľmi vtipný, mladícky a dobrý športovec. Spomínam si na časy, keď Červená armáda prechádzala naším územím a my sme schovávali niektoré cirkevné veci a rehoľné sestričky, aby Rusi náhodou nenašli ženy. Pri tejto príležitosti som veľmi obdivoval dona Zemana, ktorý vedel s rozvahou a starostlivosťou všetko efektívne riešiť. Po vojne sme museli za 24 hodín vyprázdniť ústav na Hollého ulici. Radostným v tomto období bolo to, že do toho prišla Veľká noc a začal sa Veľký týždeň. Don Zeman spieval pri svätej omši pred procesiou takým zvláštnym a nádherným spôsobom gregoriánsky spev evanjelia, že navodil krásnu veľkonočnú atmosféru. Obdivovali sme jeho nádherný spev. Ešte lepšie som spoznal dona Zemana, keď Rusi odtiahli preč z ústavu a my sme ho museli dať do poriadku. Traja-štyria sme dostali za úlohu pod vedením dona Zemana vyčistiť celý ústav. Zapáchal ako jeden veľký záchod. Všetky toalety boli upchaté a voda s výkalmi tiekla po chodbách. Don Zeman ako chemik sa snažil preraziť upchaté toalety a prečistiť ich. Na dvore bola vykopaná veľká jama, ktorú sme zasypali pieskom. Tam som videl, s akou húževnatosťou a zároveň láskou to robil, lebo hovoril: „Teraz nemôžeme sem prijať klerikov, musíme to nechať aspoň týždeň vyvetrať, lebo inak si budú myslieť, že prišli bývať do záchoda.“ Bol skutočným saleziánom, ktorý všetko robil jednoducho a s veľkou pokorou. Bolo vidieť, že nás mladých klerikov mal veľmi rád, lebo práve v nás videl nádej saleziánskej kongregácie na Slovensku.
Zo spomienok žiačky meštianskej školy v Šenkviciach Anny Strašiftákovej
V školskom roku 1949–50 som bola žiačkou 4. ročníka meštianskej školy v Šenkviciach a profesor Titus Zeman nás učil náboženstvo. Na každú hodinu sme sa veľmi tešili. Bol príjemným človekom, vedel si nás získať a vedel nás upútať svojím spôsobom vyučovania. Naučil nás mnohé modlitby a učil nás aj náboženské piesne po latinsky, napr. Ave Maria. Mal k nám veľmi ľudský prístup. Vedel zaujať dokonca aj 15-ročných chlapcov, ktorí v tomto veku už majú rôzne záujmy a napriek tomu mali pred ním veľký rešpekt. Koncom mája alebo začiatkom júna 1950 sme sa v škole fotografovali a don Zeman je s nami na fotografii. Mám ju odloženú ako cennosť.
Zo spomienok študenta trnavského gymnázia Ing. Karola Peška
Otca Titusa som spoznal ako študent na trnavskom biskupskom gymnáziu v roku 1943. Učil ma chémiu, ale stretávali sme sa aj pri spoločenských hrách. Veľmi sme sa spriatelili a myslím si, že si ma obľúbil. Ja som si ho obľúbil pre jeho ľudský prístup k nám študentom, ktorý je vlastný saleziánom. Keď robil v laboratóriu pokusy ako prípravu na vyučovanie, často si ma zavolal, aby som mu pomohol ako pomocník. Po dvoch rokoch som prestúpil na chemickú priemyslovku. Keď som sa začiatkom augusta 1950 náhodne stretol s otcom Titusom, čudoval som sa, že je na fare. Kňazov, ktorí neboli zatvorení v táboroch, ale boli na fare, sme považovali za tzv. vlasteneckých kňazov, prisluhovačov komunistického režimu. Keď som mu naznačil môj údiv, namiesto vysvetlenia ma požiadal o pomoc. Ja som mu ju prisľúbil. Pri nasledujúcom stretnutí ma požiadal o odovzdanie hrubej zalepenej obálky donovi Františkovi Revesovi, ktorého som poznal z gymnázia v Trnave a povedal mi termín a miesto odovzdávania. Mal som jeho plnú dôveru. V určený deň a hodinu som išiel v Bratislave k parku pri Avione. Už z diaľky som videl dona Revesa sedieť na lavičke. Keď som sa k nemu priblížil, vstal. Prišiel som k nemu, odovzdal som mu spomenutú obálku a bez slova som išiel ďalej, akoby sa nič nebolo stalo. Až po niekoľkých mesiacoch, keď bol otec Titus odsúdený, som si uvedomil, čo asi bolo v obálke.
Zo spomienok saleziána kňaza Štefana Šilhára
Donovi Titusovi som povďačný, že nám v noviciáte kázal duchovné cvičenia, a tak nás pripravoval vo Svätom Beňadiku na kňazské povolanie. Ako 17-ročný som bol internovaný do Šaštína, do Podolínca a Kostolnej. Nás klerikov, ktorí sme boli mladí na vojenčinu, prepustili domov a povedali nám: „Vás preškolíme a urobíme z vás komunistov.“ My sme sa inkognito zapísali do rôznych gymnázií a pokračovali sme v štúdiu. Na Veľký piatok (v roku 1951 – pozn.red.) som vypomáhal pri svätej liturgii mimo Pezinka. Zatelefonovali mi, aby som sa súrne vrátil domov. Po návrate som našiel u nás odpočívať úplne vyčerpaného dona Titusa. Požiadal ma, aby som ho skontaktoval s pánom farárom Paulenom v Šenkviciach, čo som aj urobil a moja mama sa zatiaľ o neho starala, aby vyzdravel. Zaobstaral som mu hostie a víno a don Titus u nás slúžil sväté omše s decovým pohárom, ktorý potom matka s úctou opatrovala. Poprosil som ho, aby ma zobral za hranice, na čo mi odpovedal: „Iní saleziáni sa skrývajú pred políciou a tí majú prednosť. Si ešte mladý. Pôjdeš neskôr.“ Dobre, že som poslúchol dona Titusa, lebo môj život by sa uberal iným smerom.
Zo spomienok saleziána kňaza profesora Klementa Poláčka
Moja záchrana bola, že som sa rozhodol s klerikom Alojzom Pestúnom sledovať dona Titusa (počas ústupu tretej výpravy 8. apríla 1951 – pozn.red.). Bolo už asi 5.00 h, keď sme vyviazli z pohraničného pásma a z lesa bolo vidno veže šaštínskej baziliky. Krátko sme si oddýchli, keď nám dvom s Alojzom don Titus povedal: „Choďte na stanicu do Levár, vráťte sa do Bratislavy a potom domov. My traja nemáme občianske preukazy, prečkáme tu a v noci sa pokúsime niekde skryť.“ Obaja sme nasadli na vlak a okolo 7.00 h sme pricestovali do Bratislavy. Išli sme za donom Sandtnerom do nemocnice. Práve sa začala vizita. Počkali sme u dona Viliama Vagača a po vizite sme donovi Sandtnerovi povedali, čo sa odohralo. Povedali sme mu: „Útek sa nepodaril a zdá sa, že väčšinu zo skupiny chytili, iba don Titus, don Dermek a don Pobiecky sa zachránili.“ Nevedeli sme, že chytili aj ich. Ja osobne ďakujem donovi Titusovi, že ma zachránil. V decembri som odišiel ilegálne z republiky s malou skupinou.
Zo spomienok saleziána kňaza a spoluväzňa Andreja Dermeka
Počas vypočúvania, keď som ani po bitke nechcel priznať, čo mi tvrdili, odviedli ma do druhej miestnosti. Tu som odrazu uvidel vychudnutého Titusa zo zakrvavenou tvárou. Osobnou konfrontáciou nás chceli donútiť k „priznaniu“ vymyslených skutočností. Chceli, aby sme sa vzájomne videli, ako sme dobití, a tým nám dokazovali, že sa nezastavia pred ničím.
Spomína salezián kňaz a spoluväzeň Štefan Sandtner
Po prerušení pojednávania (počas súdneho procesu, 21. februára 1952, v Justičnom paláci v Bratislave – pozn.red.) nás viedli naspäť do ciel. Každý z nás mal po stranách dvoch „strážcov“, jedného sprava a druhého zľava. Pripadalo mi to, ako keď Pán Ježiš visel na kríži medzi dvoma lotrami. Kajúcimi či nekajúcimi? Medzi väzňami sa povrávalo, že Titusa čaká „štranok“ alebo minimálne doživotný trest. Po troch mesiacoch mučivého vypočúvania potom musel žiť sedem mesiacov s takouto slučkou na krku, čo je zabíjanie pred vynesením rozsudku. Keď nás po prvom pojednávaní odvádzali zo súdnej siene, ani neviem, ako sa to stalo, zrazu som sa v tom ozbrojenom sprievode ocitol vedľa Titusa. Museli sme totiž čakať, kým sa nám otvoria dvere do väznice a vyslobodia nás z rúk „spravodlivosti“. Vtedy mi Titus pošepol: „Vyspovedaj ma.“ Vyspovedal som ho. Bleskovo. Mala, či mohla to byť jeho posledná spoveď v živote. Don Bosco nás učil, že si spoveď treba vykonať každý mesiac, akoby bola posledná v živote, a že sväté prijímanie máme prijať ako viatikum, ako opatrenie na večnosť. Nakoniec som mu ešte stačil povedať, že na druhý deň mu prinesiem sväté prijímanie.
Od saleziána kňaza Ľudovíta Suchána
Pohreb bol neobyčajne dojímavý. Nepreháňam. Neobyčajne dojímavý bol nielen zo stránky vonkajšej – veď to bol skutočný triumf súcitu, obdivu a vďačnosti – ale najmä preto, že taká jednotnosť citov vyjadrená slovami i slzami je naozaj zriedkavá. Okrem kázne pri svätej omši odzneli aj prejavy a rozlúčkové reči nad hrobom. Všetci vyzdvihli krásne vlastnosti zosnulého: svedomitosť, silu ducha, hlbokú vieru, pevnú vôľu, nadprirodzenú odovzdanosť do Božej vôle, ale najmä bezhraničnú obetavosť za kňazský ideál a snahu zachrániť pre Cirkev a pre Saleziánsku spoločnosť mladé kňazské povolania… Pre mňa vyznela najdojímavejšie krátka výstižná veta inšpektora saleziánov: „Najdôležitejší otec biskup, zasa stojíme nad otvoreným hrobom kňaza. Viem, že by ste radšej kňaza vysviacali ako pochovávali…“ Keď sme vkladali telo otca Titusa do hrobu, prišli mi na um slová z evanjelia: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo…“ Áno, vložili sme ho do hrobu ako pšeničné zrno, ale z neho vyklíčilo vyše päťdesiat rehoľníkov a kňazov, ktorých zachránil pre Cirkev na Slovensku. Keby každý kňaz, ktorý na Slovensku umiera, zanechal po sebe takéto duchovné potomstvo, pohreby slovenských kňazov by neznamenali ubúdanie, ale mohutnenie kňazských radov. Boh nech mu dá odmenu za hrdinskú sebaobetu a za to, čo vykonal pre Cirkev a národ.
Zo spomienok saleziána kňaza a univerzitného spolužiaka Františka Teplana
Spolu sme študovali v Ríme na Gregoriáne. Bol veľmi spoločenský a medzi saleziánmi mal veľa priateľov. Mne bola zima, on bol otužilý a tak mi dal svoju teplú spodnú bielizeň. Potom sme boli spolu v Trnave, kde bol profesorom. Na internáte bol katechétom a ja školským radcom. Raz som dal klerikom za porušenie disciplíny prísny trest, pri ktorom mi potom svojou diplomaciou pomohol, aby som im ho mohol odpustiť. Neskôr som ho obdivoval pre jeho odvážnosť. Je to jeden z najodvážnejších saleziánov. Jeho pamiatke sa skláňam. Vždy bol milý, ochotný pomáhať. Zaiste Pán mu už dal odmenu za jeho obetavý život.
Spomienka z dňa jeho pohrebu
„Je 11. január 1969, treskúca zima a všetko je pokryté snehom. Inšpektor saleziánov Andrej Dermek stojí nad vykopaným hrobom na vajnorskom cintoríne a prihovára sa prítomným:
Stretáme sa na cintoríne. Pripomína mi to takmer časy katakomb prvých kresťanov, aspoň čo sa týka nás rehoľníkov. Život nás rozohnal, smrť nás zvoláva. A predsa by som nemohol povedať, že je to víťazstvo smrti nad životom.
Smrť je tajomstvo, aj keď sa s ňou stretáme pravidelne. Nie je tragédiou, lebo je prirodzeným zákonom. Nie je výnimkou, ale pravidlom. Je tu. Jednoduchá, jasná ako blesk. Možno ju len prijať so zúfalstvom alebo s vierou, v nádeji a pokoji! A my tajomstvo smrti nášho drahého spolubrata, ktoré sa nás tak bezprostredne a bolestne dotýka, prijímame s vierou, v nádeji a v pokore!
Dnes na tomto mieste odpočíva bojovník, ktorý dobojoval, kňaz, ktorý doslúžil svoju celoživotnú svätú omšu. To je odchod. To je návrat k nebeskému Otcovi, aj k svojmu pozemskému otcovi a matke, ktorí ho predišli. Nikto z vás a z nás, ani on sám netušil, čo mu život pripraví. Len jedno bolo isté, že v tom životnom ruženci nebudú len samé radostné tajomstvá. Budú aj bolestné. Bude ich aspoň toľko ako radostných, ale všetky končia vzkriesením! Možno však povedať, že všetko to, čo bolo medzi jeho primíciami a jeho pohrebom, bol plný kňazský, rehoľný a saleziánsky život aj napriek tomu, že z tých dvadsaťdeväť kňazských rokov osemnásť prežil mimo svojho povolania, z toho trinásť vo väzení. Vždy a všade to však bol kňazský život!“
