Koniec roku 1950 a začiatok roku 1951 prežil don Titus v rakúskom Linzi. Tu prežíva dlhšiu krízu. Veci sa komplikovali, on zrazu zneistel. Počúval aj obvinenia z toho, že chce robiť zo seba hrdinu. Novú silu a odvahu nachádza v Božom slove. Pri slúžení jednej sv. omše dostáva akoby dve injekcie, v ktorých si uvedomí, že je našou povinnosťou dávať život za bratov – ako píše sv. Ján vo svojom liste. A evanjelium ho zase ubezpečilo slovami: Ani jeden vrabec nepadne na zem bez vedomia Otca, vy máte aj vlasy na hlave spočítané, nič sa nedeje bez vedomia Otca.
Nerobme naše rozhodnutia len pomocou chladných kalkulácií, ale vo svetle Božích slov v perspektíve večnosti a predovšetkým vo veľkej dôvere v Otca, ktorý sa o nás stará, aj keby sme mali byť vydaní do rúk nepriateľov.
