(Bratislava, 3. októbra 2017) – Aj touto cestou by sme ešte raz chceli poďakovať približne 170 dobrovoľníkom pod vedením Zuzky Chrenkovej a saleziánok Majky Nagyovej a Marty Baňasovej. Sestra Majka píše:
Víkend blahorečenia dona Titusa Zemana som mala možnosť vnímať z inej strany ako účastník či divák. Titusov príbeh je poznačený prechodmi cez hranice. Mnohí mladí, dospelí dokonca aj seniori sa podujali prekročiť svoje osobné hranice pohodlia a dať sa do služby pre druhých.
Už pri prvom stretnutí som z nich cítila a vnímala neuveriteľnú ochotu a túžbu dať svoj čas a nezištnosť dávať sa. Dokázali vnímať a počúvať takmer 3-hodinový blok inštrukcií, informácii a odporúčaní rôzneho druhu, aby dokázali účastníkom víkendu blahorečenia poskytnúť nielen svoj čas a energiu ale aj potrebné informácie, aby aj touto svojou „troškou“ pomohli urobiť slávnosť blahorečenia pre druhých chvíľou oslavy. Šla z nich veľká radosť zo služby pre druhých. Bolo až neuveriteľné ako boli ochotní zobrať službu na vzdialenom parkovisku, aby druhí mali zážitok viery. Ostali tam počas aktu blahorečenia, možno nepovšimnutí, ale s ochotou urobiť to pre Titusa – ako mnohí z nich aj povedali, že prišli slúžiť aj za túto cenu obety. Naplno som vnímala ich veľkodušnosť! Mnohí z nich boli v dobrovoľníckej službe od rána do večera a ľudia okolo nich sa naozaj cítili prijatí.
Nemala som spolu s nimi možnosť byť na celej svätej omši, ale uvedomila som si, že tak ako Titus prešiel hranice od strachu k viere, tak aj naši dobrovoľníci prešli hranice od seba k druhým, od myslenia na svoje pohodlie k hľadaniu spôsobov ako druhým ponúknuť duchovný zážitok a svedectvo služby. Jedna z dobrovoľníkov zhodnotila svoju sobotnú službu dobrovoľníka týmito slovami: „Chcela by som vám veľmi pekne poďakovať, že ste mi dovolili byť súčasťou dvoch akcií víkendu blahorečenia. Nohy a chrbát mám síce boľavé, ale cítim, že som duchovne veľmi obohatená, aj keď som dnes mala na starosti „iba“ parking. Aj ten mal svoje čaro. Som šťastná, že som mohla byť svojou troškou súčasťou niečoho takého úžasného. Dnešok bol jeden z najkrajších dní môjho života. Určite toho kresťanského života.“
Netvrdím, že to bolo ľahké, jednoduché či vždy ideálne… ale bolo to s radostným srdcom sa priblíženie k Titusovi, ktorý v skrytosti vedel dávať seba druhým, tak ako napísal ďalší z dobrovoľníkov po nedeľnej ďakovnej sv.omši vo Vajnoroch: „Ešte raz by som sa chcel poďakovať za ústretovosť k dnešnému dňu, aj keď som sa necítil dobre a bol som vyčerpaný – som veľmi šťastný, že som mohol prispieť aspoň troškou a mať pekný duchovný zážitok. Vďaka aj za včerajšok, aj keď som bol iba pri rozdávaní gulášu.“
Myslím, že aj o nich boli slová, ktoré povedal don Artime o blahoslavenom don Titusovi: „Počúvajúc Boha vo svojom srdci sa rozhodol urobiť niečo viac.”
sr. Mária Nagyová
Zdroj: salezianky.sk