(Vatikán, 26. septembra) – Už v sobotu 30. septembra Cirkev vyhlási za blahoslaveného saleziána Titusa Zemana.  Beatifikačnej svätej omši v bratislavskej Petržalke na priestranstve pred Kostolom Svätej rodiny bude predsedať prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato SDB. Pri tejto príležitosti kardinál Amato poskytol Vatikánskemu rozhlasu rozhovor o osobnosti dona Titusa Zemana, ktorého zasadil aj do širšieho kontextu mučeníctva členov saleziánskej kongregácie.

Eminencia, v akých pomeroch sa odohralo mučeníctvo tohto odvážneho saleziánskeho kňaza?
„Nešťastná komunistická diktatúra minulého storočia zmenila Slovensko i mnohé ďalšie národy takzvaného sovietskeho bloku na smutný väzenský tábor. Nenávisť bola nasmerovaná hlavne voči Cirkvi, ktorá udržiavala pri živote identitu slovenského národa, obhajujúc jeho slobodu a dôstojnosť. Boli zrušené katolícke školy a skonfiškované ich majetky, boli uväznení a odsúdení biskupi, kňazi i laici. V tejto atmosfére ozajstného prenasledovania don Titus a mnohí ďalší spolu s ním preukázali výnimočnú odvahu, postaviac sa proti nenávisti so silou lásky.“
Môžete nám povedať niečo z jeho života?
„Narodil sa 4. januára 1915 vo Vajnoroch, blízko Bratislavy, ako prvorodený syn z desiatich detí v kresťanskej rodine. Stal sa saleziánom a za kňaza bol vysvätený v roku 1940. Riskujúc život, prekročil viac krát hranicu, aby previedol do Talianska viacerých mladých pripravujúcich sa na kňazstvo. Zatkli ho a bol odsúdený komunistickým režimom na väzenie a nútené práce. Zomrel 8. januára 1969. V roku 1991 bol v rehabilitačnom procese definitívne vyhlásený za nevinného.“
Aké boli teda dôvody jeho odsúdenia na smrť?
„Bol zatknutý pretože pomáhal seminaristom a kňazom emigrovať, aby mohli realizovať svoj apoštolský ideál. A tak bol odsúdený za velezradu na nútené práce. Okrem iného bol určený do hrôzou opradenej tzv. „Veži smrti“. Tu bol donútený ručne ťažiť smolinec, z ktorého sa získaval urán, ktorý – ako je známe – je vysoko toxický a rádioaktívny kov. Pri jednej lekárskej prehliadke mu namerali v tele veľmi vysokú rádioaktivitu. Preto sa z dona Zemana stal tzv. „mukl“ – „muž určený k likvidácii“. Vysoké ožiarenia, zima, fyzické vysilenie a vedomie, že sú ľuďmi na odstránenie tak ako hmyz, robili z tohto miesta, nazývaného pracoviskom, skutočný vyhladzovací tábor.“
Čo možno o ňom povedať ako o postave saleziánskeho mučeníka? 
Ide o aspekt často opomenutý, ale podstatný v náročnom apoštoláte výchovy mladých. Don Bosco často opakoval, že ak sa salezián na smrť obetuje pracujúc pre duše, Kongregácia dosiahla veľký úspech. A veľký vychovávateľ mladých hovoril nielen o tom únavnom každodennom mučeníctve, ktorým je pastoračná láska voči mladým, ale aj o krutom mučeníctve. Vravieval takto: «Ak by Pán vo svojej prozreteľnosti ráčil pripustiť, že niektorí z nás podstúpia mučeníctvo, mali by sme sa toho ľakať?».
  A toto proroctvo dona Bosca sa viac krát potvrdilo v dejinách. Mučenícka svätosť je ako doma v saleziánskej kongregácii, ktorá už počíta asi stovku mučeníkov. Okrem kanonizácie z 1. októbra 2000 mučeníkov Mons. Luigiho Versigliu a dona Callista Caravariu, misionárov v Číne, bolo tiež blahorečenie, v roku 1999, dona Józefa Kowalského spolu s piatimi mladými zo saleziánskeho oratória v poľskej Poznani, aj oni boli obeťami komunistickej diktatúry. V roku 2011 boli blahorečení španielsky salezián José Calasanz Marqués a 31 spoločníkov, mučeníkov, medzi ktorými je 16 kňazov, 7 koadjútorov, 6 klerikov, dve sestry saleziánky (Dcéry Márie Pomocnice) a jeden laický spolupracovník. Všetci boli umučení počas španielskeho prenasledovania na konci tridsiatych rokov minulého storočia. Ešte v roku 2007 bolo blahorečenie španielskeho saleziána Enriqueho Sáiza Aparicia a 62 spoločníkov, mučeníkov (22 kňazov, 18 koadjútorov, 16 klerikov, 3 ašpiranti, 3 kooperátori a jeden laický spolupracovník). Aj oni boli zabití z nenávisti voči viere počas toho istého prenasledovania. Nedávno, v roku 2013, bol v Budapešti v Maďarsku blahorečený saleziánsky koadjútor István Sándor, aj on umučený počas komunistickej diktatúry.“

Sú aj ďalšie aspekty, ktoré si treba všimnúť v saleziánskom apoštoláte medzi mladými?
„Predovšetkým je to pastoračná láska, ktorá vedie saleziánov a saleziánky dať život, aby uchránili mladých od zla každej skazenej ideológie. Za druhé, modlitba «da mihi animas» (daj mi duše) spolu s «cetera tolle» (ostatné si vezmi) znamená pre dona Bosca, ako aj pre dona Titusa, záchranu mladých za cenu slobody a života.

Mučeník za povolania – takto teda možno definovať blahoslaveného Titusa Zemana. On miloval svoje povolanie saleziána a kňaza a túžil po tom, aby aj iní mladí mohli v slobode prežívať svoj sen zasvätenia sa Pánovi.

Naším dnešným prianím je, aby znovuvydobytá sloboda, často spojená s určitou diktatúrou blahobytu a prekračovania zákazov, neumŕtvila a neuhasila ideály tých, ktorí chcú naplno prežívať svoje rozhodnutie nasledovať Krista.

(Rozhovor redaktora Vatikánskeho rozhlasu Roberta Piermariniho preložila Slovenská redakcia VR)