Kto je mučeník? Katechizmus Katolíckej cirkvi odpovedá slovami: „Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery; označuje svedectvo, ktoré siaha až po smrť. Mučeník vydáva svedectvo zosnulému a vzkriesenému Kristovi, s ktorým je spojený láskou“ (č. 2473).
Život mučeníka je často a s chuťou prežitý v takom historickom, spoločenskom a kultúrnom kontexte, ktorý je veľmi odlišný od evanjelia. A preto sa mučeník stáva ikonou, ktorá je osobitne jasná a krásna. Je ikonou toho, čím bol život Božieho Syna a jeho vykupiteľská obeta.
Na to, aby sa smrť pokrsteného dnes mohla dokázať ako mučenícka, Cirkev vyžaduje, aby sa potvrdili, respektíve dokázali tri prvky, podmienky: že nastala násilná smrť; že prenasledovateľ chcel ničiť kvôli viere; a že Boží služobník sa stal ochotným prijať smrť.
Násilná smrť je taká, ktorá je spôsobená brutálnou činnosťou prenasledovateľa. Môže byť bezprostredná alebo vykonaná ako uložený trest (trest smrti), prípadne môže ísť o smrť zapríčinenú prenasledovaním, ale s istým relatívny časovým odstupom (keď prenasledovateľ výrazne „skrátil život Božieho služobníka“, významne ohrozil kvalitu jeho života a podkopal jeho fyzické a psychické sily). Prvý prípad, bezprostrednú smrť, podstúpil napríklad blahoslavený mučeník Štefan Šándor (popravený v roku 1953 v Maďarsku) alebo piati mladí z oratória v poľskej Poznani, ktorí zomreli v roku 1942. Naopak, smrť dona Titusa Zemana bola časovo oddialenou smrťou, no zavinilo ju mučenie, trýznenie vo väzeniach.
Druhá podmienka mučeníctva je tzv. formálne mučeníctvo zo strany prenasledovateľa: to znamená, že jedna alebo viac osôb si kruto počínali vo vzťahu k niekomu z nenávisti k viere. Prenasledovateľ nezabíja kvôli tomu, že veriaci je vinný zo zločinu (lebo mučeníctvo vyžaduje nevinnosť) ani kvôli vyrovnávaniu si účtov, ale preto, lebo v kresťanovi zistil hrdinskú príslušnosť ku Kristovi. Koná v ilúzii a s márnou snahou tohto samotného Krista v kresťanovi zničiť.
Napokon, pri mučeníctve sa žiada, aby sa Boží služobník pripravil, stal sa ochotným prijať smrť ako skutok veľkej lásky na obranu pravej viery Cirkvi a pre ňu. Mučeník si nikdy smrť slobodne neplánuje. Ale prijíma ju – nie bez strachu a úzkosti, ale podopretý pevnosťou a nádejou, ktoré sú Božím darom – ako následok toho, že uprednostní podstúpiť bolesť, než by mal zradiť, zaprieť, spáchať zlo alebo „s ním súhlasiť“. Veriaci, ktorý takto zomiera, sa stáva svedkom viery až po úplné sebadarovanie. Toto je mučeníctvo.
Don Titus Zeman toto všetko prežil počas veľkej časti svojho života: 18 rokov z celých 54. Zomrel (prvá podmienka) po trinástich rokoch tvrdého, krutého väzenia a takmer piatich rokoch podmienečnej slobody. Vo väzení bol pokladaný za „muže určeného k likvidaci“, čo bola v češtine skratka MUKL. Z väzenia vyšiel s „úplne zruinovaným zdravím“. V závere jeho väznenia na ňom skúšali lekársky experiment so zničujúcimi dôsledkami. Okrem toho bol Titus prenasledovaný (druhá podmienka), pretože komunistický režim pochopil, že jeho činnosť pre duchovné povolania je v protiklade k plánom režimu likvidovať Cirkev, zamedziť prístup ku kňazstvu novým generáciám… Titus (tretia podmienka) toto všetko prežíval bez mrzutosti a bez poddania sa. Ponúkol sa z lásky a prijal to všetko v pokoji.
On – pričom reprezentuje a pripomína mnoho iných, nemenej hrdinských svedkov viery v tých ťažkých rokoch – nám hovorí o tom, aké je krásne patriť Kristovi a Cirkvi; hovorí o radosti z kňazstva; o vedomí si toho, aké naliehavé je saleziánske svedectvo, ktoré vychováva k viere nové generácie až tak, že mladým daruje nielen trocha zo svojho času, zo svojich síl, ale samého seba až po dar života.
Autor: rhsdb