Sám napísal, ako dostal dve špeciálne duchovné injekcie, o svojom trápení, pochybnostiach i o tom, čo sa stalo a v čom našiel jasnú Božiu odpoveď. Don Titus Zeman našiel odpoveď pri svätej omši.
„Chcem tomu síce odolávať, ale dokedy to vydržím, neviem. Dúfam však v Božiu pomoc a ochranu dona Bosca.“
Bolo to obdobie po dvoch vydarených prechodoch – útekoch. Pod jeho vedením, vďaka nemu, bolo v októbri 1950 za hranicami už spolu 20 klerikov, najmä bohoslovcov saleziánov, ale aj niekoľko kňazov. Keď prišiel do Turína s druhou skupinou, zostal tam asi dva týždne, kým sa vrátil do Rakúska. Išla zima a nedalo sa vrátiť domov, lebo prechod naspäť cez rieku Moravu bol nebezpečný. Ostal teda u saleziánov v rakúskom meste Linz. Tam sa stretal aj so Slovákmi emigrantmi. Spomedzi nich sa spriatelil najmä s Michalom Lošonským, ktorému počas štyroch mesiacov napísal aj niekoľko listov. „Vďaka za blahoprianie, ktoré aj ja opätujem k novému roku, aby pre nás pre všetkých bol ozaj šťastný a milostiplný. Ak by si azda potreboval ešte moju fotografiu, nuž tu Ti jednu pripojujem,“ píše v liste z 27. decembra 1950, keď pozýva Michala na oslavu svojich 35-tych narodenín i menín 4. januára a znova prosí o pomoc s vybavením osobných dokumentov.
Sprevádzali ho pochybnosti
V prvých týždňoch tohto nového roka 1951 sa však veci komplikovali. Končila sa platnosť jeho dokladov pre pobyt v Rakúsku a nemal isté, či tam ešte bude môcť zostať. K tomu sa pridávali aj duchovné pochybnosti. Napísal o tom Michalovi. V liste z nedele 21. januára 1951 sa mu zveril:
„Už trikrát sa vec oddialila. Nie je to napomenutie zhora, aby som sa na to už viac nedával? Aby som sa síce staral o to, ako im (tu myslí mladých spolubratov saleziánov) pomôcť, ale aby som to nerobil osobne? Priznám sa ti, predtým som skoro nepoznal obavu, bol som si istý o pomoci Božej, ale teraz prichádza mi akási myšlienka pokušenia: čo keby Ťa dostali tam do rúk, budeš sa môcť dožadovať ochrany Božej, veď 3x zmenený plán, trojaké napomenutie Ti nestačilo, chcel si zo seba robiť vraj hen toho hrdinu, ako Ti bolo aj povedané, a nemyslel si, že Boh má svoje plány a nepotrebuje k ich uskutočňovaniu Teba, má dosť ľudí na to, ktorí si tú milosť skôr zaslúžia. Nevyhováram sa ani sa nevzdávam, ale iba otvorene a úprimne píšem, aby si poznal aj môj duševný psychologický stav, ktorý sa veru mení so stálym menením programu. Chcem tomu síce odolávať, ale dokedy to vydržím, neviem. Dúfam však v pomoc Božiu a ochranu dona Bosca…“ Z jeho vlastných slov vidíme, že v tých dňoch prežíval v Rakúsku obavy a mal strach, že doma ho môžu komunisti chytiť. No predsa dúfal v Božiu pomoc.
„Ani vrabec nepadne na zem bez dopustenia Božieho“
Trápenie a obavy na ľudskej rovine sa rozplynuli vďaka Božej milosti. V piatok 26. januára 1951 don Titus, ako bolo vtedy zvykom, zrejme hneď ráno celebroval svätú omšu. O tom, čo zažil, hneď v ten deň – teda len päť dní po predošlom liste – opäť napísal Michalovi:
„Dnes pri svätej omši som dostal také dve silné injekcie, že keby som ich bol dostal prv, nebol by som Ti napísal predošlý list o strachu. Prvá bola pri čítaní epištoly: Aj my sme povinní dávať život za bratov; hľa, naša povinnosť byť pripravení i život položiť za bratov, veď čože sa báť. V tej istej epištole je napísané: My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov, lebo milujeme svojich bratov. Drahý priateľu, urob si rozjímanie nad touto epištolou, pomaly si čítaj vetu za vetou, uvažuj a uznáš, že som sa pomýlil, keď som Ti minulý list poslal, napísaný v tom tóne. Nuž, to boli prvé dojmy, príliš sa pridržiavajúce myšlienky na tento život a nie pozdvihnuté na ten druhý, lepší, ktorý dúfame z milosrdenstva Božieho obsiahnuť.
A druhá injekcia bola v evanjeliu: Nebojte sa, ani vrabec nepadne na zem bez dopustenia Božieho, aj vlasy máme na hlave spočítané a aj z tých ani jeden nestratíme, ak to Boh nedopustí, a opakuje sa tu nebojte sa. Zdôverím sa Ti, drahý priateľu, toto boli dve silné myšlienky, ktoré ma sprevádzali celú omšu, a nemôžem odolať, aby som Ti to nenapísal. Snáď by to niekto pomenoval falošným hrdinstvom, snáď šialenstvom, snáď nerozumnosťou. Nech si to menuje, kto chce, ako chce, ja to menujem povinnosť, ktorú mi zverili hlavní predstavení…“
Z týchto dvoch listov vidíme, ako v srdci dona Titusa dozrelo rozhodnutie obetovať svoj život za svojich bratov. Najprv si ľudsky uvedomoval strach, trápili ho obavy, nejasnosť, pokušenia. Potom však našiel silu obetovať sa z lásky. A nemal to sám od seba; toto povolanie k mučeníctvu dostal zo samého prameňa – zo svätej omše v deň Ježišovej obety – v piatok. O niekoľko mesiacov vo svojej obhajobe na súde 22. februára 1952 v Bratislave – už mal za sebou mesiace vypočúvania a krutého mučenia – povedal: „Všetko, čo sa mi kladie za vinu, som robil z lásky k Cirkvi a osobitne z lásky k Saleziánskej spoločnosti.“
Tu a teraz za konkrétnych bratov
Keď sa teraz cez jeho vlastné slová pozeráme do jeho srdca, do srdca saleziána kňaza, nemôžeme nevidieť, ako bolo toto srdce pretvorené podľa Kristovho srdca. Ježiš v evanjeliu sám hovorí, že nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za bratov. Don Titus zjednotil svoj život s Ježišom. Až by sme mali povedať, že Ježiš bol tak prítomný v živote dona Titusa, že konkrétne a totálne spojil jeho život so svojou obetou – „tu a teraz“ a za konkrétnych bratov.
Takéto je svedectvo obety a lásky dona Titusa k povolaniam svojich spolubratov saleziánov, bohoslovcov i kňazov, keď za záchranu ich duchovných povolaní pred zničením vedome obetoval svoj vlastný život. Z lásky. Toto svedectvo ostáva pred očami saleziánskej rodiny, mladých, ale aj celej Cirkvi na Slovensku i vo svete.
rhsdb