Prijímať prejavy Božieho milosrdenstva a milosrdenstvo prejavovať voči druhým sa často uskutočňuje v celkom obyčajných momentoch, udalostiach, vzťahoch. Ani život Božieho služobníka, mučeníka dona Titusa Zemana nie je výnimkou. Každý príbeh svätého života píše pero Božieho milosrdenstva v obyčajných riadkoch, ale s božskou láskou a nesmiernou pomáhajúcou milosťou.

 „Ja musím čakať na hriešnika a nie hriešnik na mňa.“

Od 4. januára 1915 do 9. januára 1969 to bolo 54 rokov, niečo viac ako 19 710 dní, ktoré milosrdný Boh daroval Titusovi Zemanovi. Z mnohých momentov chceme vybrať iba niekoľko, možno ani nie tie najväčšie, ba možno práve skôr také všedné. Udalosti, chvíle, slová, svedectvá – o milosrdenstve, ktoré sa mu dostávalo, a to ktoré sám prejavoval.

Milosrdný samaritán

Desiatky z nich kráčali cestou za Božím volaním, za duchovným povolaním. V noci v apríli 1950 ich prepadli, potom bili, utláčali a obrali o jasnú budúcnosť. Už 2. júla v tom istom roku dostal don Titus možnosť vložiť sa do služby. Aby šiel, ujal sa tých mladých, utláčaných komunistickou mocou, na nútených prácach či poslaných domov, obraných o budúcnosť duchovného povolania. Don Titus prijal výzvu, vydal sa na cesty, aby sa ako milosrdný samaritán ujal týchto trpiacich a za „peniaz“ vlastnej odvahy, zdravia i rizika zatknutia ich vzal a doviedol až tam, kde ich povolanie vezmú do rúk ďalší starostliví.

Cítil som povinnosť prevádzať „na Západ“ kňazov, ktorým tu bolo znemožnené kňazské pôsobenie. Za zvláštne poslanie som pokladal pomáhať saleziánskym bohoslovcom a mladým spolubratom odísť študovať do Turína a dokončiť bohoslovecké štúdiá, keď tu po zatvorení rehoľných domov sa nemohli stať kňazmi, čo bolo ich vrúcnou túžbou. Svedomie mi nič nevyčíta. Som spokojný.

Srdce poháňané láskou i odvahou

Pri prvej výprave mali niekoľko oddychových – viacdňových – prestávok. Don Titus však neoddychoval, usiloval sa nájsť sprievodcu či aspoň informácie, ako a kadiaľ pokračovať ďalej. Akoby sa mohlo milosrdenstvo zastaviť, kým svoju úlohu nedokončí?

Tam, v bezpečí talianskeho Turína, mu saleziánski predstavení núkali, aby ostal alebo aby išiel na misie, nech viac neriskuje – nenastavuje krk. Ale keď sa nedal odradiť, požehnali ho na cestu. Srdce, ktoré sa chce zľutovať nad biednym, je srdce odvážne, ochotné riskovať.

Kde Boh čaká s milosťou 

Na ceste utrpenia Boh nezabúda na drobnosti pre svojich a jeho milosrdenstvo prechádza aj cez strážnice pri bráne väzenia. Titusova sestra Veronika s manželom a deťmi išli navštíviť svojho príbuzného vo väznici v Leopoldove. Ona až pred bránou zistila, že nemá občiansky preukaz a bez toho ju dnu nepustia. Veľmi sa rozplakala. „Keď strážnici videli,ako plačem, stal sa zázrak. Zľutovali sa nado mnou a pustili ma dnu. Keď Titus vošiel do hovorne a ja som mu všetko vysvetlila, nechcel mi veriť.“ Boh opäť raz preukázal svoje milosrdenstvo aj v obyčajných maličkostiach – Titusovej sestre i samému väzňovi.

Veľkým utrpením očistil Boh svojho služobníka. Keď dona Titusa v roku 1964 podmienečne prepustili a neskôr, v roku 1968,už mohol aj duchovne účinkovať, veľakrát ani neraňajkoval, len aby čím skôr šiel v rodných Vajnoroch do kostola spovedať, aby nikto nemusel na neho čakať. „Ja musím čakať na hriešnika a nie hriešnik na mňa.“ Stal sa nástrojom milosrdenstva, ktoré čaká ešte skôr, než sa človek rozhodne prísť.

rhsdb