V deň mesačného výročia smrti dona Klementa Poláčka prinášame svedectvo o naplnení Titusových slov: „Aj keby som stratil môj život, nebolo by to márne, ak by sa aspoň jeden z tých, ktorým som pomohol, stal kňazom namiesto mňa.“
Študent a jeho profesor
Don Klement Poláček sa narodil v Černíku 9 októbra 1929. V 40-tych rokoch ako študent na biskupskom gymnáziu v Trnave tam stretá a spoznáva profesora chémie dona Titusa Zemana. V roku 1946 nový komunistický riaditeľ gymnázia prepustí dona Titusa z práce, pretože znovu zavesil do tried kríže, ktoré štátna dala odstrániť marxistická ideológia.
Aj mladý Klement Poláček musí v tých ťažkých rokoch nástupu komunizmu prevziať zodpovednosť za svoje povolanie. S nádejou pozerá vo svojich 21 rokoch ako mladý salezián na dona Titusa, ktorý sa medzičasom stáva organizátorom tajných útekov saleziánov do zahraničia. Pre záchranu povolaní. V apríli 1951 figuruje Klement ako člen skupiny saleziánskych klerikov a prenasledovaných diecéznych kňazov, ktorých chce Titus previesť cez hranice cez rieku Moravu. Ale táto výprava, na rozdiel od predošlých dvoch, neuspeje: takmer všetci sú pozatýkaní.
Klement sa v tých pohnutých momentoch 9. apríla 1951 ráno rozhodol zostať po boku dona Titusa, presvedčený, že v jeho prítomnosti sa mu nič zlé nemôže stať. Unikol zatknutiu len z poslušnosti: don Titus ho váhou svojej autority pod poslušnosťou zaviazal, len krátko pred tým, než sa objavili príslušníci štátnej moci, aby odišiel na vlak.
Svedectvo pre proces blahorečenia
Ako kňaz, don Klement Poláček vydal svedectvo v procese blahorečenia dona Titusa Zemana. Dňa 9. novembra 2010 ho takto opísal: „Vzorný rehoľník a kňaz, ktorý povzbudzoval vo vernosti povolaniu.“ V spomienkach dona Klementa je Titus „čestný človek, obdarený výbornými charakterovými vlastnosťami.“ A dodal ešte dve veci: „Miloval Cirkev! Za ňu položil svoj život“ a „Som presvedčený o mučeníctve Božieho služobníka dona Titusa, pretože on vedel veľmi dobre akému riziku sa v tom všetkom vystavuje (…) aby sme sa my mohli stať kňazmi.“
V posledných rokoch ako profesor na Saleziánskej pápežskej univerzite v Ríme don Klement pri spomienke na Titusa zvykol až plakať od dojatia a vďačnosti, pripomínajúc tieto udalosti, ktoré tak veľmi ovplyvnili jeho život: „Ďakujem Titusovi za záchranu môjho života a za moje kňazstvo, vďaka nemu som sa mohol stať kňazom.“
Klement Poláček (v strede) ako saleziánsky asistent v Trnave-Kopánke, asi r. 1947-48. Foto z divadelného predstavenia Malý princ.