Stál medzi nimi a nepoznali ho. Tak označil Ján Krstiteľ Mesiáša na začiatku evanjelia (Jn 1, 26). Neplatí to aj o svätých životoch uprostred nás? Veď svätosť života nie je bezchybnosť, ale ovocie práce, ktorú vykonala Božia milosť v ľudských srdciach. V oných rokoch komunistického prenasledovania Cirkvi na Slovensku sa stávali zvláštne veci. Dnes je na nás objavovať slávu, hrdinstvo, opravdivú lásku a obetu v príbehoch, ktoré Božia milosť písala uprostred väzení, útlaku, zastrašovania, krutosti…
A možno práve to, že nám bol don Titus dlho neznámy a len teraz ho spoznávame, nás odkazuje na skutočnosť, že Boh koná vždy oveľa viac, než vy vidíme alebo chápeme. My teraz spoznávame dona Titusa, rodáka zo Slovenska, z Vajnor, jedného z nás, ktorý vyrástol v našej kultúre (aj si obliekal miestny kroj), chodil po uliciach Bratislavy, ako kňaz pôsobil aj v saleziánskom dome na Miletičovej, v Bratislave aj trpel vo vyšetrovačke u Dvoch levov a potom v Justičnom paláci, i v Leopoldove a inde. Keď ho takto spoznávame ako jedného z nás, vidíme, že Božia milosť pestuje sväté srdcia medzi nami, tu, na našom vzduchu. Svätosť je naozaj možná aj tu u nás, aj pre nás.
Život niektorých ľudí, u ktorých sa objavilo to zvláštne svetlo Božej lásky a sily, bol vždy veľkou oporou a posilou vo viere pre Cirkev. Lebo svätec v Cirkvi nie je na ozdobu, ale je ako evanjelium: dobrá zvesť o Bohu, zvesť, ktorá sa udiala u nás a provokuje nás.
Poznávať svätosť v jednom konkrétnom živote nás provokuje veriť v silu spoločenstva svätých – nášho spoločenstva. Veríme.
/rhsdb