Boží služobník don Titus Zeman umrel pred štyridsiatimi piatimi rokmi 8. januára 1969. V súčasnosti prebieha proces jeho blahorečenia. Ako malú spomienku na výročie jeho smrti – aj v súvislosti s témou spirituality v treťom roku prípravy na jubileum narodenia dona Bosca – si predstavíme niekoľko čŕt saleziánskeho srdca dona Titusa. To, ako žil saleziánsku spiritualitu on.
Na začiatku povolania bola Panna Mária
Don Titus vedel, že sa chce stať saleziánskym kňazom od svojich desiatich rokov. Zdá sa, že Boh si tohto malého chlapca pripravoval na povolanie už vtedy, keď mu po vážnej chorobe daroval na príhovor jeho blízkych počas púte v Šaštíne rýchle uzdravenie. Titko, ako ho doma volali, to pochopil ako znamenie a jedného dňa povedal mame: „Panna Mária vypočula prosby, ktoré jej pútničky odo mňa zaniesli. Preto sa chcem stať kňazom a ísť za saleziána do Šaštína.“
Keď ho u saleziánov v Šaštíne nechcel don Bokor prijať pre jeho nízky vek a odhováral ho, že tam bude sám, bez mamy, Titus povedal: „Prečo hovoríte, že tu nebudem mať mamičku? Áno, moja pozemská mamu tu nebude, ale bude tu so mnou Panna Mária Pomocnica, ktorej som sľúbil, že keď vyzdraviem, prídem za ňou. Tá ma bude opatrovať a ochraňovať a ja nebudem plakať, lebo bude stále pri mne.“
Veľkí šibali aj horliví kresťania
„S Titusom sme sa priatelili. Bol šikovný. Keď videl niekoho čosi robiť, hneď sa s tým chcel oboznámiť. (…) Aj pri hrách bol Titus pohotový a obratný. Keď sme chceli kamsi vyliezť, ja som šiel prvý a on hneď za mnou. Boli sme veľkí výmyselníci, lozili sme aj po hromozvodoch a vežiach. (…) A v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok sme spolu chodievali na celonočnú poklonu do kostola,“ spomínal si na školské roky v Šaštíne prežité spolu s donom Titusom don František Kollár (1913 – 2009).
Priateľský chudobný klerik
V roku 1937 poslali saleziánski predstavení mladého Titusa na teologické štúdiá do Talianska. Prvý rok strávil v Ríme a tam, v Bazilike Božského Srdca, ktorú postavil don Bosco, aj zložil 7. marca 1938 svoje večné sľuby.
Ďalšie roky prežil don Titus v Chieri, kde teológiu študoval aj bohoslovec Ján Bosco. Počas tohto obdobia nechodil mladý klerik vôbec domov, pretože nechcel rodinu zaťažovať ďalšími výdavkami. Čas využíval na apoštolát, cez školský rok i cez prázdniny vypomáhal ako asistent v oratóriu. Za odmenu tam mohol zadarmo bývať. Pre svoju priateľskú povahu bol medzi spolubratmi a mladými veľmi obľúbený, a keď neskôr prežíval svoju osobnú krížovú cestu, v Chieri na neho pamätali v modlitbách.
Všetko robil jednoducho a s veľkou pokorou
Po vysviacke v Bazilike Márie Pomocnice v Turíne 23. júna 1940 sa vrátil domov. Provinciál ho však poslal vzdelávať sa ďalej, aby mohol v škole vyučovať chémiu a prírodopis. Na Slovenskej univerzite v Bratislave dokončil štúdiá v roku 1948, no už päť rokov pred tým začal pôsobil v Trnave. Na svojho profesora chémie z tamojšieho biskupského gymnázia si spomínal don Andrej Paulíny (1925 – 2005) aj takto: „Bol jednoduchý a zároveň veľmi vtipný, mladícky a dobrý športovec. (…) Na Veľkú noc spieval don Zeman pri svätej omši pred procesiou takým zvláštnym a nádherným spôsobom gregoriánsky spev evanjelia, že navodil priam veľkolepú veľkonočnú atmosféru. (…) Keď Rusi odtiahli preč z ústavu, traja-štyria sme dostali za úlohu vyčistiť pod vedením dona Zemana celý ústav. Zapáchal ako jeden veľký záchod. Všetky toalety boli upchaté a voda s výkalmi tiekla po chodbách. Don Zeman ako chemik sa snažil preraziť zapchaté toalety a prečistiť ich. Videl som, s akou húževnatosťou a zároveň láskou to robil, lebo hovoril: ,Teraz sem nemôžeme prijať klerikov, musíme to nechať aspoň týždeň vyvetrať, lebo inak si budú myslieť, že prišli bývať do záchoda.‘ Bol skutočným saleziánom, ktorý všetko robil jednoducho a s veľkou pokorou. Bolo vidieť, že nás mladých klerikov mal veľmi rád.“
Tvorivosť, pracovitosť, praktický prístup, modlitba, spev, Panna Mária, priateľskosť – Boh, ktorý si aj dona Titusa už v krste povolal, v ňom postupne pestoval i očisťoval tieto jasné saleziánske črty. Pripravoval tak jeho srdce na väčšie veci, ktoré mal don Titus uskutočniť, prežiť, vytrpieť.
Pamätná reč provinciála pri pohrebe dona Titusa
Písal sa 11. január 1969, bola treskúca zima a všetko bolo pokryté snehom. Vo Vajnoroch sa konal pohreb dona Titusa Zemana. Vtedajší tajný provinciál saleziánov don Andrej Dermek stál nad vykopaným hrobom oblečený len v civile a prihováral sa prítomným:
„Stretáme sa na cintoríne. Pripomína mi to takmer časy katakomb prvých kresťanov, aspoň čo sa týka nás rehoľníkov. Život nás rozohnal, smrť nás zvoláva. A predsa by som nemohol povedať, že je to víťazstvo smrti nad životom. Smrť je tajomstvo, aj keď sa s ňou stretáme pravidelne. (…) A my prijímame tajomstvo smrti nášho drahého spolubrata, ktoré sa nás tak bezprostredne a bolestne dotýka, s vierou, v nádeji a v pokore!
Dnes na tomto mieste odpočíva bojovník, ktorý dobojoval, kňaz, ktorý doslúžil svoju celoživotnú svätú omšu. To je odchod. To je návrat k nebeskému Otcovi aj k svojmu pozemskému otcovi a matke, ktorí ho predišli. (…) Možno však povedať, že všetko to, čo bolo medzi jeho primíciami a jeho pohrebom, bol plný kňazský, rehoľný a saleziánsky život aj napriek tomu, že z tých dvadsiatich deviatich kňazských rokov prežil osemnásť mimo svojho povolania a z nich ešte trinásť vo väzení. Vždy a všade to však bol kňazský život!
(…) Ešte jednu vec musím povedať na tomto mieste a v tejto chvíli: To, na čo si sa podujal, nebolo dobrodružstvo, ľahkomyseľnosť, túžba po senzácii. Bola to láska k dušiam. Nezradil si svoj ľud, aj keď si bol za to súdený a odsúdený. Neboj sa, drahý Titus, tvoje kňazstvo sa dnes nekončí, ale pokračuje v kňazstve tých, ktorým si ty umožnil stať sa kňazmi. Niekoľko desiatok saleziánov kňazov ti ďakuje za svoje kňazstvo.“
(článok bol uverejnený v časopise don bosco dnes 1/2014)