Don Titus v spomienkach spolubratov odvážny a obetavý

Zodpovedný a nebojácny so zmyslom pre dobrodružstvo. Aj taký bol don Titus Zeman. V týchto týždňoch vrcholí diecézna fáza procesu jeho blahorečenia. V prvých rokoch tvrdého socializmu prevádzal mladých saleziánov do Rakúska a Talianska, aby mohli bez problémov študovať. Z tých, ktorých previedol cez hranice, už žije málokto. Pri zisťovaní, ako ho vnímali spolubratia, sme si teda pomohli knihami.

Pozitívne si na dona Titusa z jeho mladých čias spomína odchovanec trnavských saleziánov Augustín Krivosudský. Spoznal dona Titusa ešte v roku 1943, keď začal učiť v Trnave na arcibiskupskom gymnáziu. „Bol pozorný k chovancom, mimoriadne kamarátsky, úprimný a skromný,“ spomína Krivosudský v knihe Michala Titusa Radošinského Titus Zeman, mučeník za duchovné povolania. Už vtedy mal vlastnosti, ktoré mu pomohli pri prevádzaní mladých klerikov. „Keď bolo treba, bol rozhodný a rýchlo konal, pritom vedel byť tvrdý, nekompromisný a prísny, čím si získaval rešpekt. Keď pred nás predstúpil, z jeho úst to boli vždy pravé otcovské slová,“ hovorí.

Do tej riskantnej ale vtedy tak veľmi potrebnej činnosti prevádzať mladých spolubratov tajne do zahraničia, aby mohli dokončiť svoju formáciu a stať sa kňazmi povzbudil dona titusa don Ernest Macák. Ten vo svojej knihe Utečenci pre Krista spomína: „Najvhodnejší na túto úlohu sa mi zdal don Titus Zeman. Bol obetavý, šikovný, mal zmysel pre dobrodružstvo a vedel mlčať.“

Charakter dona Titusa Zemana najlepšie opísal don Rudolf Blatnický, profesor teológie na Pápežskej saleziánskej univerzite v Ríme. Spomína si na prípravy na prvý útek do Turína krátko po pamätnej Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, keď režim zrušil mužské kláštory. Don Titus mal organizáciu útekov dobre premyslenú. Svedčili o tom aj pokyny a rady, ktoré dával mladým študentom, či už diecéznym kňazom alebo saleziánom. „Don Zeman nám odporúčal, aby sme si vzali iba aktovku a aby sme nezabudli na uterák, papuče či cvičky?“ spomína don Blatnický na prvý z útekov cez rieku Morava až do Talianska.

Pred útekmi si nezabudol so svojimi zverencami, za ktorých cítil zodpovednosť, vykonať duchovnú obnovu, alebo, ako to nazývali pred 60 rokmi, cvičenie šťastnej smrti. Don Zeman dohliadal aj na také detaily, aby po vystúpení z vlaku chlapci nešli s dedinčanmi, medzi ktorými by tajní mohli zbadať, že v prihraničných obciach je niekto cudzí. Napríklad v obci Závod, kúsok od rieky Morava.

Titus Zeman bol podľa dona Jozefa Heribana skutočne starostlivý a vedel pomôcť, zariadiť veci, skrátka skvelý organizátor. Dokazuje to spomienkou v knihe dona Macáka: „Okolo 25. augusta prišiel za mnou Titus Zeman a pýtal sa ma, či by som nechcel ísť do Talianska. Ihneď som pristal, len sa mi zdalo, že ak by som ušiel z bratislavskej nemocnice, mohol by som tým vystaviť riziku niekoľkých ľudí. Keď sa don Zeman dozvedel, že mám ísť na liečenie na Sliač, povedal mi, aby som bol pokojný, že on to zariadi. O dva dni som dostal telegram zo Sliača, že sa uvoľnilo miesto, že môžem prísť. Na základe tohto telegramu ma z bratislavskej nemocnice prepustili,“ rozpráva don Heriban. Hneď však pochopil, že v telegrame má prsty don Titus a tak nešiel do Sliača. „Namiesto na Sliač som sa vybral na riskantnú cestu za hranice našej vlasti.“

Počas prvej výpravy sa stratil mladý diecézny kňaz Július Gašparík. Mal vo zvyku držať sa obďaleč, aby mal čas ujsť, ak by sa niečo dialo. Tentoraz však skupinku stratil v pološere z dohľadu. Don Zeman preukázal svoju zodpovednosť za skupinu, ostatných nechal v lesíku a mladého kňaza šiel hľadať. „Obetavo nás sprevádzal zo Slovenska až do Turína. Boh mu to odplať,“ napísal v knihe už nebohý don Stanislav Kmotorka, profesor hudby vo Florencii.

Tretí pokus o útek s treťou skupinkou však donovi Titusovi nevyšiel. Morava mala vysokú hladinu, v skupinke bolo 14 neplavcov a starší kňazi, čo šli s nimi, boli vysilení. Ak by sa aj dali na prechod riekou, nemuselo by sa im to podariť do svitania. Niektorí vraveli, aby sa skupinka vrátila a skúsila to, keď voda opadne. Don Titus však nechcel strácať čas. Vždy bol rozhodný. „Treba sa pokúsiť za každú cenu, aj keď si to niekto odnesie chrípkou alebo zápalom pľúc,“ vyhlásil. Bola skorá jar a keďže sa don Titus len pred pár dňami vrátil na Slovensko, vedel, že rieka sa dá na člne preplávať. Niektorí mladí dokonca chceli plávať bez člnu. Starší a neplavci sa však báli. Keďže hrozilo, že skupinka sa nezhodne na jednom riešení, don Titus jednoducho nevedel, čo teraz. „Tak robme niečo!“ strácal istotu, lebo vedel, že starší by to nezvládli. Napriek tomu skupinku udržal pokope.

Keď tretej skupine nevyšla výprava cez rieku Morava a mnohých Štátna bezpečnosť pochytala, Boží sluha don Titus skončil vo väzení, kde ho mučili. Napriek tomu nikdy neprezradil mená ľudí, ktorí mu pomáhali. Na časy vo väzení a na nútené práce v Jáchymove a Valdiciach v brusiarni skla spomína v knihe Titus Zeman, mučeník za duchovné povolania spoluväzeň Jozef Lyžica.

„Don Titus bol kňaz, ja som neveriaci. Hlboko sa skláňam pred statočnosťou a obetavosťou tohto človeka. Bol príkladom nielen pre mňa, ale pre všetkých väzňov, pretože denne bral na seba 180 až 190 percent normy za väzňov, ktorí fyzicky nevládali plniť svoje normy, a preto nedostávali stravu.“

Neúspech tretej výpravy bral don Titus Zeman na seba. Spomína Anton Srholec v knihe Don Titus Vatikánsky špión?: „Koncom roka 1968 som sa stretol s donom Titusom. Stále mal pocit, že on zavinil neúspech prechodu. Nosil v sebe traumu previnenia. Spýtal sa: Hneváš sa na mňa, ako to dopadlo? Povedal som: Naopak, don Zeman. Som hrdý, že mi bolo dopriate. Som vďačný za zaujímavú cestu životom. Moja odpoveď ho upokojila. Ako vedúci výpravy sa cítil vinný za neúspech. Pociťoval zaň plnú zodpovednosť. Bol to pocit človeka so svedomím, ktorý berie na seba viac viny, ako je potrebné,“ spomína Anton Srholec.

Podľa neho don Zeman spravil veľa dobrého tým, že mnohým ľuďom pomohol odísť do slobodného sveta a tam rozvinúť svoje schopnosti, kňazské povolanie a urobiť kus dobrej práce. „To, na čo si sa podujal, nebolo dobrodružstvo, ľahkomyseľnosť, túžba po senzácii. Bola to láska k dušiam. Nezradil si svoj ľud, aj keď si bol za to súdený a odsúdený. Tvoje kňazstvo pokračuje v kňazstve tých, ktorým si umožnil stať sa kňazmi. Sú roztrúsení po celom svete,“ povedal na pohrebe dona Titusa vtedajší provinciál saleziánov don Andrej Dermek.