Svedectvá

Spomienka z dňa jeho pohrebu.

„Je 11. január 1969, treskúca zima a všetko je pokryté snehom. Inšpektor saleziánov Andrej Dermek stojí nad vykopaným hrobom na vajnorskom cintoríne a prihovára sa prítomným:

Stretáme sa na cintoríne. Pripomína mi to takmer časy katakomb prvých kresťanov, aspoň čo sa týka nás rehoľníkov. Život nás rozohnal, smrť nás zvoláva. A predsa by som nemohol povedať, že je to víťazstvo smrti nad životom.
Smrť je tajomstvo, aj keď sa s ňou stretáme pravidelne. Nie je tragédiou, lebo je prirodzeným zákonom. Nie je výnimkou, ale pravidlom. Je tu. Jednoduchá, jasná ako blesk. Možno ju len prijať so zúfalstvom alebo s vierou, v nádeji a pokoji! A my tajomstvo smrti nášho drahého spolubrata, ktoré sa nás tak bezprostredne a bolestne dotýka, prijímame s vierou, v nádeji a v pokore!

Dnes na tomto mieste odpočíva bojovník, ktorý dobojoval, kňaz, ktorý doslúžil svoju celoživotnú svätú omšu. To je odchod. To je návrat k nebeskému Otcovi, aj k svojmu pozemskému otcovi a matke, ktorí ho predišli. Nikto z vás a z nás, ani on sám netušil, čo mu život pripraví. Len jedno bolo isté, že v tom životnom ruženci nebudú len samé radostné tajomstvá. Budú aj bolestné. Bude ich aspoň toľko ako radostných, ale všetky končia vzkriesením! Možno však povedať, že všetko to, čo bolo medzi jeho primíciami a jeho pohrebom, bol plný kňazský, rehoľný a saleziánsky život aj napriek tomu, že z tých dvadsaťdeväť kňazských rokov osemnásť prežil mimo svojho povolania, z toho trinásť vo väzení. Vždy a všade to však bol kňazský život!“