Beatifikácia, alebo po slovensky aj blahorečenie, znamená vyhlásiť toho, kto bol doteraz nazývaný Boží služobník, alebo ctihodný, za blahoslaveného.

Blahorečenie sa deje počas svätej omše. Je to akt, ktorým – po uskutočnení predpísaného procesu – pápež dovolí, aby sa Božiemu služobníkovi preukazoval verejný cirkevný kult, na istom území a predpísanými spôsobmi, napr. v diecéze, ktorá proces viedla, alebo aj v celom národe, do ktorého Boží služobník patril, alebo v určitej skupine veriacich, napr. v reholi. Zároveň pápež stanoví aj dátum liturgického slávenia sviatku nového blahoslaveného.

Samotné vyhlásenie za blahoslaveného sa deje prostredníctvom prečítania Apoštolského listu, ktorý pápež podpíše a jeho vyslanec ho pri svätej omši blahorečenia prečíta. Ten, kto už bol blahorečený, je už navždy zapísaný do liturgického kalendára miestnej cirkvi, alebo rehoľnej spoločnosti; relikvie „blahoslavených“ bývajú predkladané k verejnej úcte veriacim.

Celý proces sa zakončuje až svätorečením – vyhlásením za svätého. Aby sa k tomu dospelo, Cirkev stanovuje skúmanie predpokladaného zázraku na príhovor blahoslaveného.

Z teologického hľadiska pri blahorečení nejde o neomylný výrok pápeža, ale o zapísanie osoby do zoznamu blahoslavených a o povolenie verejného kultu. Zatiaľ čo svätorečenie sa už považuje za neomylný výrok pápeža ako učiteľa viery a ide už nie o povolenie verejného kultu, ale o jeho nariadenie pre celú Cirkev.

„Keď Cirkev svätorečí (kanonizuje) niektorých veriacich, čiže keď slávnostne vyhlasuje, že títo veriaci hrdinsky praktizovali čnosti vo svojom živote boli verní Božej milosti, uznáva moc Ducha svätosti, ktorý je v nej a udržiava nádej veriacich tým, že ich dáva za vzor a za orodovníkov. Svätci a svätice boli vždy prameňom a počiatkom obnovy v najťažších chvíľach dejín Cirkvi. Veď svätosť Cirkvi je tajomným prameňom a spoľahlivým kritériom jej apoštolskej činnosti a jej misionárskeho zápalu“ (KKC 828).

„Keď Cirkev v ročnom cykle slávi pamiatku mučeníkov a iných svätých ohlasuje veľkonočné tajomstvo v tých mužoch a ženách, ktorí spolu s Kristom trpeli a spolu s ním sú oslávení, a predkladá veriacim ich príklady, ktoré všetkých priťahujú skrze Krista k Otcovi, a pre ich zásluhy vyprosuje Božie dobrodenia“ (KKC 1173)